Nebojte sa rozchodu

thumbnail

Moje poznanie za posledné obdobie - ľudia žijú vo vzťahoch, ktoré sú "mŕtve", nefunkčné, ale zotrvávajú v nich z viacerých dôvodov. 

Je dobré si na začiatok uvedomiť, že rozchod je ako smrť - patrí rovnako k životu. Je to jednoducho pozemský kolobeh. Lúčime sa s rodičovským domom, s prácou, bydliskom. A čím to má väčší význam pre náš život, tým je to pre nás ťažšie opustiť. A partnerský vzťah je pre mnohých ľudí stredobodom života, preto je rozchod jednou z najbolestnejších skúseností. 

V tejto súvislosti ma napadá výrok "Lepší je bolestivý koniec, ako bolesť bez konca".

Najčastejším dôvodom je - že si nedokážeme rozchod pripustiť - aj keď je rozchod istý, nechceme si to pripustiť. Partneri to už aj vzdali, ale nedokážu si  pripustiť, že ich vzťah už nespĺňa žiadnu funkciu. Dokonca ani ako rodičia už nevedia správne fungovať, lebo emócie medzi nimi sú negatívne a to sa odzrkadľuje na náladách, postojoch, rozhodnutiach - vo veľa prípadoch (čo je veľmi zle) je dieťa použité ako nástroj pomsty, zlej nálady rodiča.

- Čo s tým? - pripustiť si niečo znamená akceptovať zmenu a dovoliť, nech sa stane, čo sa má. Život je zmena. Niektorí sa snažia zabrániť zmenám, ale aj tak sa im to nepodarí. Stojí ich to zbytočne veľa síl a spôsobuje im to bolesť. Ak sa bránime tejto zmene príliš dlho, bolesť to spôsobuje všetkým členom rodiny. Každému možno inak, ale spôsobuje. Odísť pre mnohých znamená to, že sklamali, zlyhali. Niekedy rozchod sťažujú obavy zo samoty, obavy o to, že vzťahy s deťmi sa zhoršia. Tu je dobré si uvedomiť, že dieťa určite nebude vyskakovať od radosti, ak sa rodičia rozídu. Ale samotný rozvod nie je pre nich to najhoršie. Pre dieťa je najhoršie keď vidí, ako sa k sebe správajú rodičia. Nevie, čo ho po rozvode čaká, či sa bude môcť stretávať  s otcom, s mamou, ako to bude fungovať medzi ním a rodičom, ktorý nebude s ním žiť. To je to, čoho sa dieťa obáva. Nie samotného rozvodu, ale toho, čo nastane potom. Je preto dobré s dieťaťom o tom hovoriť. Ubezpečiť ho, že kontakt s rodičom nestratí. Dieťa potrebuje pocit bezpečia. Je totiž pre neho oveľa traumatizujúcejšie, ak vidí a cíti medzi rodičmi nenávisť, napätie, hádky, nedorozumenia. A toto tiež veľa partnerov nechce pochopiť. Neuvedomujú si, že prostredie, v ktorom dieťa žije, je pre neho veľmi stresujúce. Dieťa totiž nevie, čo sa bude diať, rodičia s ním nehovoria na rovinu, otvorene a napriek tomu, že má oboch rodičov pri sebe, cíti sa neisto, nehovoriac o pocitoch, ktoré má z nefunkčného vzťahu. Treba si uvedomiť, že dieťa preberá vzory správania do svojho budúceho vzťahu. A toto nie je LÁSKA!  Z môjho pohľadu je to v určitom smere sebectvo od rodičov, keď situáciu v rodine neriešia. Nepozerajú totiž na pocity dieťaťa, na to, ako sa v takej atmosfére cíti, čo všetko vnútorne prežíva. Pozerajú však na svoj spoločenský status (čo povedia susedia, rodina, známi), na seba (aby som v očiach dieťaťa neklesol (la), aby som nebol(a) ja ten, kto podal návrh na rozvod manželstva, aby som ja.......) Ak viete, že vzťah je nefunkčný, je nemožné harmonické spolunažívanie a fungovanie, je pre mňa absolútne nezodpovedné, ak sa situácia v rodine nerieši. Výhovorky typu: "kvôli deťom sme spolu" sú pre mňa alibistické a neprijateľné. Hlavne z pohľadu psychického vývoja dieťaťa, vzorov správania. Skúste sa zamyslieť nad tým, ako bude dieťa pristupovať k svojim vzťahom, keď vidí doma čo vidí. Moja diplomová práca bola o problémoch v manželstve a v rodine. Dala som tam otázku: Čo je lepšie? Nefunkčná úplná rodina alebo funkčná neúplná rodina? Čo myslíte, čo je pre vaše dieťa lepšie? A v konečnom dôsledku, čo je aj pre vás lepšie? Mať kľud, pohodu, stretávať sa s dieťaťom kedykoľvek alebo doma napätá atmosféra, plná nekľudu, nervozity, hnevu.....

Skutočná láska dovolí odísť, skutočná láska akceptuje zmenu. Neposudzujte sa za svoj strach, za svoje obavy. Využite šancu na nový krok, smerom k šťastnejšiemu, naplňujúcejšiemu životu. Dôverujte sebe, dôverujte životu. On vám to vráti potom niekoľkonásobne.

Inka

Páči sa Vám Pán Občan?

5 Komentárov

  • Mária

    Je to aj môj dlhodobý problém. Sme s manželom "spolu" už 47 rokov. A výsledok? parkinsonová choroba, ktorou trpím už 13. rok, problémy s chrbticou a veľša iných, ktoré sa už pridružujú postupne užívaním veľkého množstva liekov...Ked sme boli mladí a detí boli malé, vedela som, že to nie je dobré, ale nemala som odvahu sa rozviesť. Boli tu rodičia, ktorých by som veľmi sklamala... a vždy bol nejaký dôvod, pre ktorý som nebola schopná ukončiť toto manželstvo. Teraz sa mi zdá, že som už príliš stará a chorá na to, aby som sa rozvádzala. Jedno, čo som môjmu manželovi nemohla vyčítať že bol naozaj dobrým otcom naších 3 synov. Chlapci sú už dávno dospelí a majú svoje rodiny, svoje životy. A my teraz sme obaja na starobnom dôchodku a stále spolu v jednom byte. Dvaja ľudia, ktorí nemajú absolútne nič spoločné, ani jeden program v TV si nevieme pozrieť....Pripadá mi to ako trest za to, že som sa nevedela, rozhodnuť a ukončiť tento nefunkčný vzťah.Prišiel čas, ked som vážne ochorela, a to ešte samozrejme zhoršilo mojú situáciu.A ja dobre viem prečo. Pretože som sa celý život bala urobiť tento vážny krok. Teraz žijú dvaja ľudia spolu,bez lásky, lebo LáSKU si každý z nás predstavoval ináč. Manžel celé dní sedí pri TV. A pozerá všetky športové programy aké dávajú a niekedy aj športuje...A ja napriek tomu , že mám vážne diagnozy starám sa o všetko, o celý chod domácnosti. Viem aj to že si za to môžem sama. Nemôžem z mojej situácie nikoho obviňovať. Manžel je ku mne necítlivý a asi aj ja k nemu. Je to ako "vyšitý". obraz ženy, ktorá si nevážila samu seba.Len aby všetci boli spokojní... a aj tak neboli.

  • Emília Kozárová

    Niekedy to nie je ani strach,ale perfektne obalené klamstvo,ktoré nám je dennodenne predostreté ako pravda a my začíname pochybovať o sebe-nie o tej druhej strane....

  • Presne tak, drží nás strach začať niečo nové, istota, ktorú nechceme stratiť a nedôvera, že to zvládneme aj bez partnera. Už som si to ja ja uvedomila. Koniec je len začiatkom niečoho nového.

    • Mária

      Uplne s tebou Martina súhlasím, ja som bola tiež dlho presvedčená že to sama nezvládnem, ale konečne sa mi otvorili oči a to za pomoci mojich priateliek, a keď som už začala mať zdravotné problémy.

Pridaj komentár